Experiences of a common man!

Category: Blogging Page 8 of 24

के नेपालीको दलीय सोच तोडिएला ?

वैशाख ३० गते स्थानीय तहको निर्वाचन आउन दुई दिन बाँकी थियो । घरमा कसलाई भोट हाल्ने भन्ने विषयमा छलफल हुँदै थियो । “भोट किन हाल्ने ?” मैले सोधेँ । “वडा समितिका अध्यक्ष र सदस्य बन्न कै लागि ठूला (भ्रष्ट) नेताको अघिपछि लाग्ने अनि आम नागरिकका टोलमा पनि नआउने उम्मेदवारलाई किन जिताउने ?”

बाबाले सम्झाउन खोज्नुभयो । “एकदुई जनाले भोट नहालेर के हुन्छ ? एकजनाले बढी भोट हाल्यो भने पनि कुनै एउटाले जितिहाल्छ । यति पर्सेन्ट ल्याउनैपर्ने भन्ने बाध्यता पनि छैन ।”

“त्यसो भए खराबमध्येबाट मात्रै छान्नुपर्ने हो त ? राम्रा उम्मेदवार दिन सक्दैनन् दलहरूले ?”

“दिँदैनन् ।”

“अनि किन भोट हाल्ने त ?” मलाई चित्त बुझ्दै बुझेन । “अनि चुनावअघि त यस्तो घमण्ड गर्छन् । चुनाव जितेको भोलिपल्ट देखि के होला ?”

प्रमुख पदका एक उम्मेदवारको रवैया मन परिरहेको थिएन । प्रष्ट विरोध गरेँ । “बालेन शाहले राम्रा र गर्न सकिने योजनाहरू ल्याएका छन् । इन्जिनियर हुन् । प्राविधिक ज्ञान पनि छ । एकचोटि मौका दिऊँ न ।”

तर पार्टीमा सक्रिय रहनु भएका मेरा परिवारका सदस्यहरूले आफ्नो दलबाट आएका उम्मेदवार बाहेक विकल्प नै देख्नुभएन । स्वतन्त्र उम्मेद्वारले जिते पनि वडाध्यक्षहरू पार्टीबाट आउछन् । केही गर्न सक्दैन । जित्न सक्नेलाई नै भोट दिनुपर्छ । ‘हुन त पार्टी बाहेकका मान्छेलाई टिक्न निदिएको जताततै देखेको हो तर एउटा मौका दिँदा त हुन्थ्यो होला । अनि मौका दिए त जसले पनि जित्न सक्छ नि !’ मनमनै भनेँ । चुनावको नतिजा जे भए पनि स्वतन्त्र विचारलाई समर्थन गर्ने निर्णय गरेँ ।

जे सुकै होला भन्दै भोट हालेको, बालेन शाहले जिते । मतगणना सुरु भएको ५ दिनसम्म त उनले जित्छन् जस्तो लागेकै थिएन मलाई त । काठमाडौं महानगरपालिका बाहेक धरान, धनगढी र जनकपुर उपमहानगरहरूमा पनि स्वतन्त्र रूपमा उठेका व्यक्तिहरूले चुनाव जिते । कुनै एउटा पार्टीको गढ भनेर चिनिएका धेरै ठाउँहरूमा अर्कै पार्टी वा व्यक्ति विजयी भए । स्थानीय निर्वाचनमा पहिलो हुने निर्वाचित हुने (प्रत्यक्ष) निर्वाचन प्रणाली छ जसको भरपुर उपयोग पार्टीगत राजनीतिबाट आजित भएका आम नागरिकले गरे ।

लोकतन्त्रमा दलहरूको भूमिका महत्त्वपूर्ण हुन्छ । हाम्रो त संविधानले नै “बहुदलीय प्रतिस्पर्धात्मक लोकतन्त्र”लाई आत्मसात् गरेको छ । त्यति मात्र हैन, समानुपातिक निर्वाचन प्रणालीले दलविहीनतालाई अस्वीकार गरिदिएको छ । यस्तोमा नेपालीहरूमा दलीय सोच हुनु अस्वाभाविक हैन । तर आफ्नो पार्टी सधैँ ठीक, सधैँ राम्रो भन्ने जुन तरिकाको सोच छ, त्यो परिवर्तन हुन जरुरी छ ।

आफ्नो स्वार्थ हेरेर कुनै राजनीतिक दलको आड लिने मानिसहरू धेरै सङ्ख्यामा छन् । उनीहरू न ती राजनीतिक दलका सिद्धान्त बुझ्छन्, न त नीति अनुसार चल्छन् । लाखौं रूपैयाँ “नेता”हरूका खल्तीमा भरिदिने हो पनि जोसुकै त्यो पार्टीको खुङ्खार नेता भनेर चिनिन्छ । यस्तो विचलनले पार्टीका इमानदार कार्यकर्ताको चित्त दुखाएको छ । यसको परिणाम चुनावमै देखिएको छ । टाउकेहरू अझै पनि अन्तर्घात र धाँधली भनिरहेका छन् । आफ्ना गल्ती सुधार्ने कुनै सोच देखिँदैन उनीहरूमा ।

यस्तोमा पार्टीका “नेता” भनाउँदालाई लाइनमा ल्याउने काम कार्यकर्ताको हो तर उनीहरू पनि आफ्नै स्वार्थमा अल्मलिएका छ्न् । नेतृत्व तह असहमति सहन सकिरहेको छैन । हरेक सिद्धान्त त प्रक्रियाको निर्मम समीक्षा हुनुपर्छ भन्नेहरू नै विरोधका मसिना स्वरहरूदेखि झस्केका जस्ता देखिन्छन् । यस्तो वाक्क लाग्दो राजनीतिको विकल्प केही ठाउँमा युवापुस्ताले खोज्न थालेको देखिन्छ ।

यद्यपि धेरै ठाउँमा सशक्त इमानदार विकल्प छैनन् । संघ र प्रदेशमा संसदीय व्यवस्था भएकाले राजनीतिक दलको विकल्प पनि राजनीतिक दल नै हुन् । कि त नयाँ इमानदार दल आउनुपर्‍यो कि त अहिलेका बेइमान दलहरू सुध्रिनुपर्‍यो । देश हाँक्ने मौका पाएका नेता र तिनका दलको त सुध्रिने छाँट छैन । पहिले इमानदार राजनीति गर्ने भनेर खुलेका पार्टी पनि कुर्सीकै राजनीति गर्न अग्रसर भएको देखिएकाले गर्दा नयाँ पार्टीहरूमा झट्ट विश्वास गर्ने अवस्था देखिएको छैन । कोभिड दौरान देखिएको “Enough is Enough” आन्दोलन संस्थागत गर्न चुकेकाले त्यस आन्दोलनको नेतृत्व पनि सशक्त हुने कुरामा शङ्कै छ । तथापि, पहिलेभन्दा फरक गर्न सक्ने मौका भने उनीहरूमा छ ।

नेपालमा अहिलेको जस्तो दलीय सोच हट्ला त ? असम्भव जस्तै देखिन्छ । तर दलमा आवद्ध भए पनि नभए पनि काम गर्न सक्ने मानिस छान्न भने नागरिकले चाहेको देखिन्छ । कुनै वादभन्दा पनि असहज परिस्थितिमा समेत भरोसा गर्न सक्ने नेतृत्व नागरिकले खोजेका छन् । खोजेजस्ता नेताहरू भेट्न गाह्रो होला तर केही प्रयास यही नै रहनेछ ।

डियर कमरेड

प्रकाश सपुतको गीत र भिडियोले तपाईंको मन पोलेछ । “हामीले त्यसलाई बोल्न सिकायौं अहिले हामी विरुद्ध बोल्ने ?” भन्ने प्रश्न गर्दा तपाईंको स्तर ठ्याक्कै त्यही सत्ताधारीको जस्तो भएको छ, जसको विरोध तपाईंहरू गर्नुहुन्थ्यो । कुनै बेला तपाईंले गाउने गीतहरू, देखाउने नाटकहरूका विरुद्ध सत्ता लाग्थ्यो । आज अरूका रचना माथि जाइलाग्ने स्थानमा पुग्नुभएछ । सामाजिक सञ्जालमा गीत बन्द गर्ने देखि सर्जकलाई मार्नेसम्मका कुरा गरिरहँदा एउटा कुरा भन्न मन लाग्यो, सत्तामा उक्लिएर शासक हुन सफल हुनुभएकोमा बधाई छ !

सत्तालाई सत्यले पोल्छ किनभने त्यसले तिनका झुठहरू छताछुल्ल पारिदिन्छ । एउटा गीतको भिडियोले सत्तामा तपाईंलाई यति छटपटी भएको छ भने पक्कै त्यसले सत्य उजागर गरेको छ । स्वाभिमानलाई तिलाञ्जलि दिएर देश बेच्ने तपाईंका कमाण्डरहरूप्रति भने गर्व गर्नुहुन्छ । कमरेड, सत्ता र शक्तिमा यति मोह किन गर्नुहुन्छ ?

कुनै एउटा सिर्जनामा सबै समस्या कहाँ उजागर हुन्छन् र ? समस्याका चाङ चुलिएका छन् । तपाईंको दृष्टि धुलिएको छ । जानुस्, आँखा धुनुस्, चस्मा फेर्नुस् । आफूले धोका दिएका छापामार साथीहरूसँंग भेट्नुस् । क्रान्तिलाई धोका दिने तपाईंका कमाण्डरहरू माथि प्रश्न गर्नुस् सर्जक र सिर्जनामाथि आक्रमण गर्नु अघि ।

आक्रमण गर्नु नै छ भने अरू सिर्जनामा गर्नुस् । कैँची चलाउनुस् तपाईंका कमाण्डरको यथार्थ देखाउने यी गीत (र अरू पनि होलान्) माथि । सक्नुहुन्छ ?

के हामी स्वतन्त्र छौँ ? (जर्ज बर्नाड शअको सन्दर्भमा)

[प्रस्तुत लेख मोहन मैनालीद्वारा अनुदित आकाशमुखी संग्रहको जर्ज बर्नाड शअको स्वन्त्रता शीर्षकको निबन्धमा आधारित छ ।]
जर्ज बर्नाड शअ (फोटो स्रोत: NPG)

आफूलाई मन लागेका कुरा बिना कुनै रोकटोक गर्न पाउनुलाई हामी स्वतन्त्र भएको मान्दछौँ । तर स्वतन्त्रताका पनि सीमा हुन्छन् । समाज र कानूनले बर्जित गरेका क्रियाकलाप गर्न हामीलाई छुट छैन । त्यस्ता क्रियाकलाप गरेमा सामाजिक बहिष्करण देखि कानूनी कारबाहीसम्म हुन सक्छ । यसर्थ मानिस पूर्ण रूपमा स्वतन्त्र छैन ।

रुसो भन्छन्, “मानिस स्वतन्त्र जन्मिन्छ तर सर्वत्र बाँधिएको हुन्छ ।” जन्मसिद्ध स्वतन्त्रताको हकमाथि राज्यले अङ्कुश लगाउँछ भन्ने आशय उनी व्यक्त गर्छन् । जर्ज बर्नाड शअ “स्वतन्त्रता” शीर्षकको निबन्ध वाचन गर्ने क्रममा भन्छन्, “प्रकृतिले पनि मानिसलाई बाँधेको छ” । दैनिक क्रियाकलाप जस्तै सुत्ने, उठ्ने, दिसापिसाब गर्ने, खाना खाने लगायतका कुराहरूलाई प्रकृतिले नियन्त्रण गरेको हुन्छ । तर यस्ता गर्नै पर्ने अत्यावश्यक क्रियाकलापलाई हामी बोझ ठान्दैनौँ, उनी भन्छन्, किनकी प्रकृतिको नियन्त्रणले गर्दा नै जीवन सम्भव छ ।

मानिसले मानिसलाई गर्ने नियन्त्रण चैं हामीलाई बोझिलो लाग्छ । केही महीनाअघि लेखेको What’s the Point? कथामा वाचक (म पात्र) नोकरी (जब) गर्न मन गर्दैन । ऊ भन्छ, “नोकरी अभिशाप हो । यसले मानिसलाई पैसा र रोजगारदाताको दास बनाउँछ । पैसाकै लागि तपाईं काम गर्नुहुन्छ । बोसले पैसा दिन छाड्यो भने तपाईं काम नै छाडिदिनुहुन्छ । नोकरीले तपाईंको स्वतन्त्रता खोस्छ ।”

यो नितान्त व्यक्तिगत अनुभवबाट प्रेरित भएर लेखेको कुरा थियो । शअको निबन्धमा लगभग यस्तै तर अझ कडा शब्दमा रोजगारदाताप्रती रोष छ:

“तपाईंको रोजगारदाताले कपाल यसरी काट् भन्न सक्छ । यस्तो रङको, यस्तो खालक लुगा लगा भन्न सक्छ र यति बेलादेखी यति बेलासम्म काम गर् भन्न सक्छ । उसको आदेश टेर्नुभएन भने उसले जुनसुकै बेला पनि तपाईंलाई सडकमा पुर्‍याइदिन सक्छ . . . छोटकरीमा, राजनीतिक तानाशाहले तपाईंलाई जति नियन्त्रण गर्न सक्छ, रोजगारीदाताले त्योभन्दा बढी नियन्त्रण गर्न सक्छ ।”

राजनीतिक स्वतन्त्रताको सन्दर्भमा जर्ज बर्नाड शअ भन्छन्,

सरकारहरूले नागरिकमाथि दासता थोपर्छन् र त्यसलाई स्वतन्त्रता भन्छन् । सरकारहरूले मालिकको लालचलाई निश्चित सीमाभित्र राखेर नागरिकको दासताको हदलाई भने नियन्त्रण गर्छन् । मानिसलाई आफ्नो सम्पत्तिका रूपमा बेचबिखन गर्न पाउने दासप्रथा ज्यालामजदूरी प्रथाभन्दा महँगो भएपछि उनीहरूले दासप्रथा उन्मूलन गरे । यसले गर्दा कुन मालिकको कुन काम गर्ने भन्ने छनोट गर्न कामदार स्वतन्त्र भए । यसलाई उनीहरूले स्वतन्त्रताको विजय भनी जयगान गाए । जति स्वतन्त्र भए पनि कामदार त बेघरबार नै हुन्छन् ।

त्यस्तै चुनावका विषयमा उनी भन्छन् :

. . . उनीहरू कामदारलाई चुनावमा भोट हाल्ने अधिकार दिन्छन्, हरेक पाँच वर्ष जस्तोमा आमचुनाव हुने व्यवस्था मिलाउँछन् । चुनावमा धनी दुई जना उम्मेदवारले तपाईंसँग भोट माग्छन् । तपाईले यी दुई धनीमध्ये जसलाई पनि छान्ने स्वतन्त्रता पाउनुभएको हुन्छ । हो, तपाईंले यस्तो कुराको छनोट गर्न पाउनुहुन्छ, जसले तपाईलाई पहिलेभन्दा अलिकति पनि बढी स्वतन्त्र बनाउँदैन किनभने यसो गर्दा तपाईंको कामको बोझ कत्ति पनि घट्दैन । अनि समाचारपत्रले तपाईलाई के कुरामा विश्वास दिलाउँछन् भने तपाईंको मतले निर्वाचनको परिणाम निर्धारण गयो । यति हुनेबित्तिकै तपाईं प्रजातान्त्रिक मुलुकको स्वतन्त्र नागरिक हुनुभयो । छक्क लाग्छ, तपाई कति मूर्ख हुनुहुन्छ भने यस्तो कुरा पत्याइहाल्नुहुन्छ ।

उनी थप्छन्, “१० मध्ये ९ मतदाता साधारण कामदार भए पनि उनीहरूमध्ये थोरैलाई मात्र आफ्नै वर्गका मानिसलाई भोट दिऊँ भनेर मनाउन सकिन्छ ।” यसको कारण के हो भने शासक भनेको रवाफिलो, चट्ट परेका लुगा लगाउने र विशेष अदब भएको मान्छे हो भन्ने मानसिकता हो ।

यी हरफहरू पढ्दै गर्दा ८ वर्षअघि आफूले लेखेको “Democracy or Aristodemocracy?” शीर्षकको ब्लग पो याद आयो । त्यसमा लेखेको थिएँ, “लोकतन्त्र भएका देशहरूमा जोकोही उम्मेदवार सजिलै बन्न पाउँछ तर विजेता प्राय: उही हुन्छ, जसले पैसाको खोला बगाउन सक्छ ।”

माथि नै भनियो, मानिसलाई समाज र कानूनको बाँधेको हुन्छ । शअ पनि कानूनले स्वतन्त्रता संकुचित गर्छ भन्छन् अनि थप्छन्,

कानून विवेकसम्मत छन् र तिनलाई निष्पक्ष ढङ्गले लागू गरिएको छ भने तपाईंले कानूनविरुद्ध गुनासो गर्ने कारण हुँदैन किनभने कानूनले सामान्यतया तपाईंमाथि हातपात, डकैती र अराजकता हुन नदिएर तपाईंको स्वतन्त्रताको मात्रा बढाउँछ ।

यहाँ रमाइलो विरोधाभाष छ । कानूनले स्वतन्त्रतालाई सीमित पनि गर्दो रहेछ अनि स्वतन्त्रताको रक्षा पनि गर्दो रहेछ । आफ्नो स्वतन्त्रताको प्रयोग गर्दा अर्काको स्वतन्त्रता हनन हुनुहुँदैन भन्नु पनि त स्वतन्त्रताको सीमितता नै त हो नि, हैन र ?

Shree Panchami

Yesterday was Shree Panchami, also known as Basanta Panchami and Saraswati Pooja. Shree means wealth and prosperity. Laxmi is the Goddess of wealth and prosperity; Saraswati, that of knowledge and art. Is something wrong? Absolutely not.

Goddesses Saraswati and Laxmi

Knowledge is wealth. Art symbolizes prosperity. Laxmi and Saraswati are different. Laxmi loves red, Saraswati is clad in white. Laxmi is the spouse of Vishnu, Saraswati that of Brahma. They are different. Yet both represent the same thing: Shree.

Shree Panchami is one of the most auspicious days in Nepal. It’s the day for Aksharambha (अक्षराम्भ)- commencement of learning words. Bratabandha and wedding can be conducted even without the advice from the jyotish (astrologer).

This is also the day, we believe Spring (Basanta) begins. Priests organize Basanta Shrawan singing hyms in the praise of season of joy. The Royal family used to attend the ceremony, which is now attended by the President.

Yesterday, Lata Mangeskar, one of the most celebrated female Bollywood singers, passed away at the age of 92. In India, Basanta Panchami/Saraswati Pooja was celebrated on Saturday, a day before in Nepal (I don’t understand why). Yesterday was Saraswati bisarjan there. I saw a few tweets which said that Goddess Saraswati took her favourite disciple with her. I don’t know if it is so. The singer lived a long life. Her melodies are going to live longer.

3D Model: An Abandoned Warehouse

Details on: https://notesofanoobanimator.wordpress.com

Two South Korean Movies I watched this Week

I watched two South Korean movies this week: Train to Busan (2016) and Silenced (2011). Both of them coincidentally starred Gong Yoo and Yu-mi Jung as the leads. I had heard of Train to Busan as one of the best horror movies showing zombie apocalypse, but it felt like a drama for the most part. Silenced, on the other hand is categorized as drama but it shows the horror of being under-privileged in the society. In this blog, I am presenting short reviews of both the movies.

1. Train to Busan (2016)

In this movie, Seok-Woo (Gong Yoo) is taking his daughter, Soo-an (Su-an Kim) to her mother from Seoul to Busan during a zombie apocalypse. The zombie virus originates through a leak in a biochemical factory. The virus is spreading on the scales of a pandemic. People are getting crazy and cannibalistic. But the apocalypse is only a set-up to show the horrors of society.

Seok-Woo is a workaholic, who thinks only about himself. Soo-an, the daughter, is polite and selfless. She is the heart and soul of the movie. Her interactions with the other passengers show to her father that one should never be selfish, even in worse of times. However, the world has mean people, too. The acts of one selfish person can jeopardize the lives of other people. The movie also shows that good people can follow bad people out of fear and can make irrational decisions. Thus, this movie is an excellent commentary on the society.

The zombies in this did not scare me but thought that I might act selfishly in times of apocalypse or pandemic scared me. We saw how some selfish people created the global pandemic of COVID-19. Those memories made Train to Busan even more scarier. Is a selfish society more dangerous than a pandemic or apocalypse? Yes, I think it is.

2. Silenced (2011)

Silenced is based on real events that happened at a school for the hearing-impaired in 2005. I had watched a review (before watching the movie) on the YouTube channel Accented Cinema and had not been able to stop my tears. It took me a couple of weeks to gain courage to watch this movie.

Kang In-ho is a new art teacher at a school for disabled in Mujin. He loves art but cannot pursue his passion his wife died, his daughter is sick. To end his financial problems, he steps into the school thinking it might help his career. But the teachers, including the principal, are repeatedly sexually assaulting students. Despite all odds against him, In-ho decides to fight for justice with the help of an activist Seo Yoo-jin.

The school administration, however, has been bribing the police, education office, and “doing charities”. In-ho and Yoo-jin are helpless against the priviledged criminals. I was expecting them to succeed but the movie shows their failure. For the under-priviledged, the lack of justice is not only a tragedy, it is also a horror.

Nations were built in the past so that everyone could get security and justice. But over time, the fight for justice has been huge struggle for common people, even in prosperous nations. Silenced exposed the flaws in judiciary system of South Korea. The movie became such a strong voice that the existing laws were amended and the culprits were given harsher punishment.

This movie shows how powerful a cinema can be. A movie was able to change the laws of the nation. This is what movies or any art form should strive to do–change the society for good.

Struggle

Ever wondered why human struggle is different than that of other sentient beings? #13wordsstory

First posted as Struggle @ Blogger’s World

कलाकारको सम्मान र सम्पदा संरक्षणमा उदासीनता

एकाबिहानै एउटा समाचारमा आँखा पर्‍यो । मनमा चस्स बिझायो । स्वर सम्राट नारायण गोपालको घर सङ्कटमा रहेछ । समाचारमा लेखिएको रहेछ–देवकोटाको घर पुनःनिर्माण हुन लागे पनि स्वर सम्राट नारायण गोपालको घर वेवास्तामा परेको छ । देवकोटाको घर पनि संरक्षण गरिएको चैं हैन । पूरै भत्काएर गरिएको पुनःनिर्माण हो । नयाँ बनाइएको घरमा पुरानो जत्तिको महत्व नहोला । वास्तवमा, हामीले सम्मान गर्दै आएका साहित्यकार र कलाकारका अमूल्य सम्पत्तिको रक्षा हामीले गर्नै सकेका छैनौँ ।

हामी साहित्य र कलालाई सम्मान गर्नै जान्दैनौँ । प्राचीन र मध्यकालीन कलाकार (मूर्तिकार, चित्रकार, वास्तुकलाविद्, साहित्यकार) हरू को सूची हामीसँग छैन । एकजना अरनिको प्रसिद्ध छन् मूर्तिकला र वास्तुकलामा, त्यो पनि चीन गएर सम्मानित भएकाले । सानै उमेरमा चीन जाने टोलीको नेतृत्व गर्ने अरनिकोले नेपालमा सिर्जना गरेका कलाहरू केके हुन् ? अरनिकोको वास्तविक नाम र ठेगानाका बारेमा पनि अझै अन्जान छु । अध्ययन भएको होला तर कुनै पाठ्यक्रममा पढ्ने मौका पाएको छैन । विदेशमा ख्याति नपाएसम्म आजपनि राज्यले चिन्दैन । परम्परा किन छोड्नु, हैन ?

मल्लकालका केही साहित्य र साहित्यकारका नाम सामान्य ज्ञानका किताबमा भेटिन्छ । त्यसबेलाका राजाहरू नै साहित्यकार ! पढ्ने लेख्ने राजाहरू मात्रै भएर हो कि ? जसले लेखेपनि ती महत्त्वपूर्ण ग्रन्थहरू र तिनमा के छ्न् भन्ने कुरा विद्यालयदेखि नै पढाइनु पर्ने हो । तर पाठ्यक्रम निर्माण गर्नेहरू आफ्ना कमसल लेखहरू पाठ्यक्रममा राख्न तत्पर छन् ।

आधुनिक नेपालमा (पहिले पर्वते या खसकुरा भनिने) नेपालीलाई केन्द्रविन्दुमा राखियो । सुवानन्द दासले लेखेको “पृथ्वीनारायण” काव्य नेपालीको पहिलो साहित्य भनेर घोकेको छु तर त्यसमा ठ्याक्कै के छ थाहा छैन । मोतीराम भट्टले नभेटेका भए भानुभक्त आचार्यलाई कतै गुमनाम हुने थिए । महत्त्व दिइएको भाषाका साहित्य पनि संरक्षित छैनन् । नेपाल भाषा, मैथिली, अवधी, तामाङ, किराँती लगायतका भाषा र जनजातिका साहित्य संरक्षण हुने कुरै भएन ।

सरकार त उदासीन भयो भयो, हाम्रा केही साहित्यकारहरू क्रान्तिकारी बन्ने नाममा इतिहासको संरक्षण नगरे पनि हुन्छ भन्ने विचार राख्छ्न् । देवकोटाको घर भत्काइएको विषयमा एकजना “लेखक”ले त्यो घर जोगाइयोस् या भत्काइयोस् मतलब भएन भन्ने आशयको ट्विट गरेपछि एउटा लेख नै लेखेको थिएँ । नारायण गोपालको घरको संरक्षण गर्ने विषयमा पनि उनको विचार जान्न मन लागेको छ ।

Finishing the Fifth Draft of a Story

I want to write every day but I don’t. Most of the times, I am so lazy that I don’t want to lift my pen. Sometimes, the things I’m writing is too personal and sometimes, the stuff I write makes me uncomfortable.

Right now, I am writing a story. I’m still not writing daily but I am more regular than before. I finished the fifth draft (fourth complete draft) today. Every draft has changed the way I am looking into the characters and the plot. The overall theme and plot has remained the same but the way to get to them have been varied.

I also found a way to calm my inner editor. Every time I see a problem, I promise myself to look into it in the next draft. Following expert advice, I used to wait for some time to revise. This time, however, I am not waiting. As soon as I finish one version, I begin another. It’s helping me a lot in remembering the things I wanted to change and it has also helped me regain confidence in writing.

I hope to complete the story in the next couple of drafts. Then I will move on to the next thing I have on my mind. Wish me luck!

Invisible

Until recently, I had not realized that I have become invisible on social media. I am there but I am not. As someone who finds it difficult to chat or call on regular basis, it has always been difficult to maintain friendship on social media. I have also been tired of thankless favours they ask me. Still, I’m scared of losing them.

Since the Covid-19 lockdown in Chait 2076 (April 2020), a lot of things have happened. These one-and-a-half years have been mostly unproductive. I have not written much. Neither did I make any progress in academics. I invested my last six months to qualify for government services but the exams have been stalled and now I feel like am in a limbo. I learnt a few stuffs related to art and animation but I haven’t turned them into anything productive.

But maybe I am thinking productivity in terms of monetary gains only. My parents say knowledge never goes to waste no matter how difficult gaining it might be. My lack of knowledge on simplest of the things related to my thesis work was one of the reasons I decided not to complete it within Bhadau this year. On top of that the errors I had made were fatal. They should have never made way into my research. I’ll be improving on it for sure so that my step back can help me leap forward.

Despite my fears, I am hoping for the best. I have more time for preparation of exams. I have more time for my research. I have more time for family. I have more time to make connections. All I want to do is not become invisible.

Page 8 of 24

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén